vlasta
ŽÁKOVÁ

Vlasta Žáková patrí k najvýraznejším talentom na súčasnej mladej slovenskej výtvarnej scéne. Jej práca sa vyznačuje netradičným vytváraním textilných obrazov a mäkkých plastík pomocou ručnej a strojovej výšivky. Je virtuózkou kontrastov, nakoľko sa v jej dielach snúbi ľudskosť s krutosťou, kompozičná hravosť s precíznosťou vyšívania, vizuálna drsnosť s jemnou technikou výšivky a exhibicionizmus so skľučujúcou intimitou. Autentická „niťokresba,“ expresívne výjavy, emočne nabité gestá, divoké farby a masívne stehy pripomínajú skôr ťahy maliarskeho štetca než trpezlivé vyšívanie. Táto schopnosť dodáva jej dielam jedinečný formálny a štylistický presah. Kombináciou rôznych druhov textílií, bavlniek a stužiek vytvára viacrozmerný plastický priestor, ktorý odhaľuje jej túžbu presiahnuť limity daného média a vstúpiť do hmatateľnej a živelnej reality.

Najtypickejšou časťou jej tvorby je séria "párty" obrazov, v ktorých skúma odtiene bohémskeho a dekadentného života ľudí. Žáková výšivkou nezachytáva len fyzické podoby, ale ide priamo pod kožu. Stehy svetlejších farieb pleti sa prekrývajú s krvavo-červenými a ružovými ťahmi šliach, svalov, nervov a žíl pulzujúcich krvou metaforicky rozkladajúcich sa ľudských tiel. Pocit prúdenia energií a tekutín preniká cez vrstvy tkanín a vyúsťuje do visiacich vlákien. Žáková tu odhaľuje svoju fascináciu primárnymi pudovými vlastnosťami človeka. Inšpiráciu hľadá najmä v živote mladých ľudí, v masívnom zdieľaní prežitých situácií na sociálnych sieťach. V úsmevných momentoch autorka zachytáva nepokojný moment intímnej bolesti, absurdity a psychotickej diagnózy modernej spoločnosti. Túžba po určitej populárnosti, akceptovanosti a po nadviazaní ľudského kontaktu vo virtuálnej realite sú neuchopiteľné rovnako ako mihotavé odrazy diskogúl v ťažobnej tme. Zdanlivo odľahčený pohľad na okolitý svet je oveľa komplexnejší a psychologickejší záber do hlbín duše človeka, ktorý každodenne zápasí s obmedzeniami spoločnosti i so svojimi vlastnými. Potreba sebaobjavovania až za hranicu spoločensky prípustného tu pôsobí ako nástojčivý tlak vnútri vrstiev obrazu i charakterov. Napokon i útek od každodenného stereotypu do ligotavých svetiel a dunivej hudby je len pascou, sklamaním a obmedzením.

V novších prácach člení formát na fragmenty prepojené vláknami, čo jej umožňuje postupný priestorový a konceptuálny rast. Členitá, akoby vnútorne deštruovaná kompozícia zvýrazňuje rozdrobenosť jednotlivých aktérov a protichodnosť emócií. Láska, nadšenie a vzrušenie zo života sa strieda so žiarlivosťou, strachom, apatiou a túžbou po katarzii. Výtvarníčka tu starostlivo konštruuje impozantný svet na hrane imaginácie a reality, do ktorého vťahuje diváka „jedovato“ žiarivými a zámerne nedokončenými ťahmi vlákien.

Kontrastom k „párty svetu“ sú jej menej známe tvorivé línie, ako deštruované, meditatívne krajiny bez ľudskej dominancie. Imaginatívne a vulkanické prelínanie farieb a tvarov otvára divákovi fantazijný svet, kde bádateľom je len on sám. V niektorých krajinných kompozíciách autorka predpovedá úplný zánik ľudstva, ktoré sa k zemi a prírode správa extrémne ničivo. Žáková umelecky presahy aj do odevu, ktorý vníma ako výzvu na premietnutie svojich obrazov do určitých zákonitostí odevného strihu a ľudského tela, ktoré sú akýmsi medzistupňom k tvorbe živej plastiky. V novších prácach postupne opúšťa párty tému a objavuje svety a bytosti mimo našej reality. Vytvára plastiky obývajúce temný ultrafialový svet, zmutovaný zo svetiel diskoték. Tieto bytosti sú odkazmi pocitov, spomienok, strachu a obáv a túžob v určitých životných obdobiach. Žáková vo svojej práci neodhaľuje samu seba čitateľným spôsobom, avšak takmer v každom diele je prítomná, preto je jej dielo autentické.

V poslednej dobe úplne opúšťa klasický „maliarsky“ formát a púšťa sa do experimentu s okrajmi obrazu závislými od vnútornej kompozície. Deje sa tak na základe spoluprác ktoré Žáková nadväzuje s mladými slovenskými fotografmi. Reaguje tak na súčasný fenomén kooperácie medzi výtvarníkmi a zároveň masívneho využívania fotografie v procese tvorby. Poskytuje im vlastné textilné objekty a reaguje na ich voľné fotografické spracovanie tvorbou plošných obrazov a následne aj tvorbou živých plastík. Nastúpila tak na cestu, ktorá jej otvára nové možnosti v jej sochárskom diele. Žáková potláča charakteristickú povahu sochy, ktorou je nehybnosť a v spolupráci s ľudským telom dáva ožívať plastikám v krátkych performance zobrazujúcich časť života týchto bytostí. Môžeme očakávať že jej tvorba sa pod vplyvom týchto spoluprác postupne pretransformuje z realistickej roviny do väčšmi štylizovanej, geometrizujúcej a abstrahujúcej

Vlasta Žáková is surely one to the most significant talents in contemporary generation of Slovak art scene. Her work domains the non-traditional way of creating textile sketches and soft sculptures using both machine and hand embroidery. She is a “virtuoso” of contrasts; in her work she engages humanity with cruelty, playfulness of composition with precise needlework, visual severity with gentle technique of embroidery and exhibitionism with daunting intimacy. Authentic “thread-painting”, expressive features, gestures loaded with emotions, wild colors and massive stitches remind us more of brush strokes than meek embroidery. This ability adds a unique formal and stylistic overhang to her work. Combining different types of textile, cotton and ribbon, she creates multidimensional plastic space which reveals her desire to overcome the limits of the medium and enter the tangible and unrestrained reality.

The most typical part of her creation is a set of party images in which she studies the shades of bohemian and decadent life. By her embroidery Žáková does not capture only physical appearances but goes straight under the skin. Stitches of lighter shades of skin are overlapped by vivid red and pink moves of tendons, muscles, nerves and veins vibrant with blood of metaphorical decomposition of human bodies. The feeling of streams of energy and liquids penetrates layers of cloth and ends up in hanging fibers. Here is where Žáková reveals her fascination with people’s primary instincts. She seeks inspiration mostly in the life of young people and their massive sharing of experiences in social networks. Through smiling moments she captures a restive moment of intimate pain, absurdity and psychotic diagnosis of modern society. The desire for certain popularity, acceptance and establishment of human contacts in virtual reality is as untouchable unfeasible as glimmering pictures of disco balls in thick darkness. What looks from the distance like a light image of the world around us is actually far more complex – a psychological probe to the depths of human soul who has to fight day to day with its own and social limitations. The necessity to discover oneself, even crossing the border of what is “socially acceptable”, here seems like an insistent pressure inside the layers of the painting and its characteristics. In the end even the escape from everyday stereotypes to glittering lights and thundering music turns out to be just a trap, disappointment and limitation.

In her later works she breaks the format to fragments interconnected with yarns which allows for a consecutive spatial and conceptual development. Variable, internally destructed composition highlights the fragmentation of its protagonists and the contradiction of emotions. Love, enthusiasm and excitement of life are all changed for jealousy, fear, apathy and lust for catharsis. The artist constructs here very carefully an imposing world on the edge of imagination and reality to which she allures her spectator by scathingly brilliant and purposely unfinished yarn strokes. 

In sharp contrast to the “party world” are her less known creative lines - destructed meditative landscapes with the lack of human dominance. Imaginative and volcanic fade-over of colors and shapes opens a phantasy world where the only explorer are the spectators themselves. In some landscape compositions Žáková predicts an entire extinction of human race by treating both earth and nature in extremely devastating ways.

She also experiences overlaps with the world of fashion which she perceives as a challenge that is projecting her works to certain soundness of clothing patterns and human body. These are the so called “intermediates” to creation of life sculptures. In her recent works she has been continuously abandoning the party theme and exploring worlds and creatures outside of our reality. She has been creating sculptures inhabiting a dark ultraviolet world mutated by party lights. These creatures are messages of feelings, memories, fears, apprehensions and desires in different stages of life. Žáková does not reveal herself in an obvious way, yet she is present in each and every work she produces which makes her creation utmost authentic.

Lately she has left apart the classic artistic format for good and started experimenting with the frames of her “paintings” in respect of the inner composition. This is due to her recent cooperation with young Slovak photographers. This way she partakes in the current phenomena - collaboration among artists as well as the use of photograph in the creation process. She offers the artists her own textile objects and reacts to their photographic processing by creating superficial pictures followed by life sculptures. She has entered a realm that offers new possibilities in her sculptural artistry. Žáková represses the main feature of a sculpture which is its rigidity. In cooperation with human body she lets her sculptures resurrect in short performances capturing a certain part of their lives. We can expect that her work, influenced by this collaboration, will gradually transform from a realistic level to a more stylistic, geometricized and abstractive one.